Detroit: Become Human – Dilema nie vzdialenej budúcnosti

Sony v spolupráci s Quantic Dream to opäť dokázalo. Nie len že vydalo opäť hru ktorá sa zapíše do histórie herného priemyslu a bude mať zmysel remástrovať ju aj pre budúce konzoly (ako napr. The Last of Us) ale prináša aj jedinečný pohľad na dilemy okolo umelej inteligencie v našom spoločenskom živote v možno nie tak vzdialenej budúcnosti. Pozor. V článku sa môžu objaviť kúsky spoileru. Toto nebude tak ani recenzia, hoc som sa článok rozhodol zaradiť do tejto sekcie. V prípade, že by ste chceli predsa len prečítať kvalitnejšiu recenziu a nepripraviť sa o zážitok z hry a množstvá prekvapení, ktoré na Vás čakajú, odporúčam prečítať napríklad článok na sectore. Ja som sa rozhodol poskytnúť trochu iný pohľad na hru a logicky tým zabrdnem aj do príbehu. Tak pozor.

Quantic Dream a jeho tech demo „Kara“

V roku 2012 vypustilo štúdio Quantic Dream do sveta tech video, renderované na vtedajšej konzole PS3 s názvom „Kara“. Malý pohľad do robotickej továrne budúcnosti, ktorá vyrába androidov, ako sluhov ľudí a pohľad na výrobu a následnú kontrolu jedného takéhoto androida – podriadenej ženy, ktorá sa dokáže starať o domácnosť, dokáže fungovať ako osobná asistentka či  spoločníčka alebo aj vychovávať deti. Hladina sa trošku rozvírila, nakoľko si ho presne pamätám ako sa objavilo na titulkách mnohých herných magazínov. Krátky videoshot, už vtedy priniesol prvú diskusiu na tému toho, čo v budúcnosti môže znamenať keď si stroje začnú uvedomovať samé seba.

Hoc video, už v úvode upozorňovalo že sa nejedná v súčasnosti o žiaden projekt na ktorom by sa aktívne pracovalo, bolo možné vycítiť možné, ďalšie smerovanie tvorby herného štúdia. Na dlhú dobu sa počin odmlčal.

Dnes, v prvej polovici roku 2018, tu máme Elona Muska, ktorý sa spotený zobúdza zo strachu z AI, po cestách nám jazdia „autonómne“ vozidla (a rolujú všetko čo im stojí v ceste), počiatky umelej inteligencie už využíva nemalá časť populácie po celom svete (či už na internete alebo vo svojom mobilnom telefóne a ani o tom mnohí nevedia) a Quantic Dream spolu so Sony vydávajú hru s názvom Detroit: Become Human. A tak téma umelej inteligencie ožíva opäť.

Vitajte v Detroite, meste androidov

Ak nepatríte medzi tých, čo majú alergiu na zvuky z klavíra a vydržíte aj mierne sentimentálnu hudbu, určite sa zadívajte a nepreskočte toto opening video.

Verím, že po zhliadnutí si väčšina z vás povzdychne a povie, „sila“. Celá hra je prepletená úžasným, kvalitným a často emocionálnym soundtrackom. Čakať sa oplatilo. Dobrá hudba je polovica úspechu. Pre zaujímavosť (až tak veľa zasa neprezradím), androidka v aute sa volá Kara a bola práve vyzdvihnutá z predajne s androidmi, mužom ktorý ju vezie v aute. Volá sa Todd (nie že by na tom záležalo).

Mimochodom postavy v hre vychádzajú zo skutočných hercov a ľudí z reálu. Napríklad Karu stvárnila herečka Valorie Curry. Nájdete tu však aj známejšie postavy ako Clancy Brown, Evan Parke, či Lance Henriksen (známy ako predstaviteľ androida z filmov Alien*). Bol to veľmi dobrý krok, všetkým postavám sa tak vdýchol omnoho realistickejší vzhľad a mimika.

Konflikt logiky a emócií

Pozor! V článku sa môžu objaviť kúsky spoileru. Ešte viac ako doteraz 😛

Celý príbeh sa točí v nie ďalekej budúcnosti kde androidi prebrali väčšinu ľudských činností. To zo sebou prinieslo mnoho pozitív ale i rôznych sociálnych či ekonomických negatív, ktoré sa len stále pomaly ale isto prehlbujú čo spôsobuje že spoločnosť je voči androdidom čoraz viac násilnejšia. Na svete sú ešte stále krajiny ktoré odmietli androidov v spoločnosti prijať a používať no tento príbeh sa bude odvíjať najmä v meste Detroit ktoré je baštou androidov fungujúcich v spoločnosti. Ľudia ich tu využívajú na všetko. Na pomoc v domácnostiach, ako sluhov ako svojich osobných asistentov, robotníkov, údržbárov, predavačov, poslíčkov či ako sexuálnych partnerov.

Kara je jednou z troch hlavných predstaviteľov za ktorých budete v hre hrať. Ďalšími dvoma sú vodca „rebelov“ Marcus a najnovší a zatiaľ najdokonalejší typ androida-detektíva, menom Connor.

Všetko funguje normálne až do momentu kým sa začne medzi androidmi objavovať neznáma porucha. Anomália spôsobujúca správanie mimo bežného naprogramovania a zadaných inštrukcií. Títo androidi sú označovaní ako deviantní (nekontrolovateľní). Každý z troch predstaviteľov zažíva túto situáciu zo svojho vlastného úhla pohľadu. V širšom kontexte sa dá sa povedať, že Kara je počiatkom, Marcus konečným riešením „problému“ a Connor, ktorý má od začiatku úlohu vyšetrovateľa týchto anomálií sa musí rozhodnúť na akú stranu barikády sa pridá.

K mechanizmu hry

Hra sa radí medzi adventúry ale skôr ako k Sybérií či akčnému Tomb Raiderovi má bližšie k hrám typu Until Dawn. Jedná sa totiž prevažne o Vaše rozhodovanie akým smerom sa bude celý dej uberať. Prostredníctvom interaktívnych výberov možností či QTE (Quick-time-eventov) nie len že rozhodnete ktorý z predstaviteľov prežije až do konca príbehu ale hlavne ako celý príbeh okolo konfliktu skončí. Celý systém je veľmi podobný s tzv. butterfly efektom známym z Until Dawn. Jedno Vaše rozhodnutie na začiatku môže ovplyvniť celý vývoj príbehu na konci hry či v jej priebehu.

Príbehy troch predstaviteľov sa striedajú a v určitom momente spájajú. Je len na Vás ako sa rozhodnete reagovať. Ako sa rozhodnete viesť dialógy s ostatnými postavami naokolo Vás ako pohnete verejnou mienkou voči androidom a kam sa rozhodnete ísť. Aj keď obetujete jedného z hlavných predstaviteľov už na začiatku (a určite tým ďalší smer príbehu), príbeh samotný môže a vie pokračovať ešte ďalšiu dlhú dobu. Oproti Until Dawn by som povedal, že je tu omnoho viac možností.

Celý príbeh je rozdelený na niekoľko kapitol. Každá kapitola obsahuje diagram možných scénarov vývoja a prehľadu po ktorej ceste ste sa rozhodli ísť vy.

Niektoré Vaše interakcie, môžu v diagrame odomknúť ďalšie možnosti pri budúcom rozhodovaní. Napríklad, Kara pri upratovaní Toddovho domu môže (ale aj nemusí) nájsť zbraň, čím si odomkne (alebo aj neodomkne) možnosť ju v budúcnosti použiť. Connor zasa vsádza na dôkladnú analýzu svojho okolia a hľadania stôp a pochopenia toho čo sa deje. Quick Time Eventy si je možné v menu prepnúť na jednoduché ktoré s prehľadom zvládnete alebo zložitejšie, keď je do zoznamu interakcií pridaná aj nutnosť pohybovať kontrolérom – pre náročnejších hráčov.

Sprievodca a multiplayer

O čom sa rozpráva celkom málo (a ja vám to napriek tomu vykecám 😀 ) je androidka, ktorá Vás celou hrou sprevádza. Jej meno mi už uniklo ale je zaručeným spestrením celej hry. Na jej začiatku je chladným strojom ale ten jej kukuč vás dostane. Ako hrou postupujete, mení sa aj ona a reaguje na aktuálnu situáciu. Reaguje aj keď dlhšie necháte hru v menu a položíte ovládač na stôl. Na konci hry Vás napokon čaká od nej prekvapenie. Ak môžem doporučiť – nezbavujte sa jej!

Multiplayer nenájdete v hre žiaden. Aby však tvorcovia aspoň nejak vykompenzovali deficit používania internetového pripojenia, ste počas hry, napríklad, touto androidkou vyzvaní aby ste vyplnili krátky dotazník pre spoločnosť ktorá ju vyrobila. Takže sériu otázok, ktoré vám predkladá a následných odpovedí potom pošle po internete na servery a spätne vám pošle výsledky ako na otázky odpovedal zvyšok sveta, čo hru hral. Dozviete sa tak napríklad aká je voči androidom verejná mienka v skutočnom, reálnom svete ale i mnoho iného. 🙂

Okrem uvedeného je možnosť nahliadnúť aj do verzie diagramov s označením, ktorú cestu či ktoré rozhodnutie si vybralo koľko percent hráčov ktorí hru doteraz odohrali.

Čo vás zaručene naserie

To by som nebol ja, keby som niečo aj neofrflal.

Niekedy (dosť často) zúfaly pocit nepotrebného vnucovania interakcie. Ako  príbeh plynie máte v ňom niekoľko druhov interakcie.

• Rozhodovanie medzi viaccerými možnosťami akcie, ktoré je časovo obmedzené. Teda napríklad prenasledujete androida (zvoliť si bezpečnú ale pomalšiu cestu alebo zvoliť rýchlejšiu ale riskantnú).
• Rozhodovanie v dialógoch medzi postavami. Na výber dostanete rôzne možnosti viesť dialóg a určiť tak budúce smerovanie príbehu, zmenu reputácie voči okoliu a pod. Tiež pár sekundové rozhodovanie.
• Prechádzanie sa po okolí a hľadanie interakcie, stôp, časopisov, predmetov. Ako v adventúrach. K tomuto však jedna poznámka neskôr.
• No a nakoniec, asi ten mierne dementný spôsob interakcie typu keď beží príbeh, ten sa preruší, postaví vás pred „hotovú vec“ (akože položiť balík na stôl) a vy nemôžte defakto nič iné robiť len stlačiť tlačítko ktoré položí balík na stôl. Žiadna iná možnosť neexistuje. Ak chcete príbeh posunúť, musíte urobiť čo sa od vás žiada. Taká umelo nanútená, podľa mňa zbytočná interakcia, bez ktorej by sa to zaobišlo a fakt neviem na čo je v hre.

K „voľnému, otvorenému svetu“ smeruje ďalšia výčitka. Žiaden nie je. Alebo je veľmi obmedzený. Napríklad, prechod cez park. Musíte sa držať stanovenej cesty. Na nej samozrejme môžete aj nemusíte hľadať ďalšie interakcie ale čo ma mrzelo, nedovolilo mi napríklad zísť z cesty a prehodiť zopár slov so skupinkou detí hrajúcimi sa o pár metrov vedľa. Veľká škoda, určite by to bolo zaujímavejšie ako tie nanútené interakcie, spomenuté vyššie.

Po odohraní pár kapitol si uvedomíte, že niektoré smerovanie nebolo možné zmeniť. Áno, aj také bude. Budú konverzácie, ktoré nech začnete akokoľvek – dopadnú rovnako. Našťastie ich nie je veľa a tak prevažujú zväčša pozitívne pocity že všetko dopadlo tak ako som chcel ja.

V hre je možnosť (áno, mne sa taká podarila) keď budete Connora viesť absolutne iracionálnym spôsobom vo vyšetrovaní. Resp. nebudete sa snažiť. Dôkazy do seba nebudú zapadať, nič nebude dávať zmysel a aj napriek tomu zrazu v hre nastane moment keď akoby vo vyšetrovaní nastane posun v štýle, že Connor zrazu pracuje s informáciami na ktoré ste ale pred tým vôbec neprišli. Jednoducho, nejaká príbehová vetva, sled udalosti ktoré sa asi nepodarilo tvorcom podchytiť. Také nevinné ale vám to pripomenie, že aj taká úžasná hra ako táto je len otrokom pred programovaných možností.

Verdikt

Nebudem dávať percentá. Nebudem dávať body. Nebudem dávať mínusy ani plusy. Je kopec recenzií z ktorých sa dozviete všetko podstatné. Ja sa vyjadrím za seba.

D:BH je typ hry ktorá je postavená na veľmi silnom príbehu. Interakcia s postavami nech je akokoľvek pochabá má za úlohu vás citovo naviazať na každú postavu. Prežiť na vlastnej koži z jej pohľadu udalosti ktorými prechádza. A to bolo cieľom tvorcov a to sa im aj podarilo. Slabšie povahy garantovane uronia aj nejakú tu slzu. Ale hlavne sa hráči dostanú šancu dozvedieť niečo o obavách ktorým čelí zavádzanie umelej inteligencie do nášho každodenného života.

Celá hra je prepchatá rôznymi secret miestami či easter eggmi. Je plná odkazov na témy súčasnosti ako sú globálne oteplovanie, autonómne vozidlá, politika, cesty do vesmíru a mnoho iného, povedomého. Takže na svoje si prídu aj hard-core hráči. Samozrejme až po tom, čo si uvedomíme čo D:BH nie je. Nie je to žiaden Tomb Raider, Broken Sword či Sybéria.

Grafika hry je na dobrej úrovni. Síce vás neohúri ako Zero Dawn ale nikoho ani neurazí.

Za mňa, veľmi príjemný pocit. Hracia doba možno kratšia ale zasa sa je možnosť vyblázniť na rôznych scénaroch. Určite odporúčam všetkým ktorí môžu tento typ hier.